Takže ma nepochopte, nesnažím sa znižovať tlak na to, že som žena. Som si úplne vedomý toho, že ženy majú oveľa viac sociálnych otázok ako väčšina cisárskych bielych mužov, ale vzhľadom na to, že môžem hovoriť len za seba a svoje problémy, to sa budem zaoberať.

Po prvé, neexistujú také veci ako „ženské“ záujmy, alebo by nemali byť minimálne. Naša spoločnosť je však natoľko zameraná na pohlavie, že je nemožné sa im vyhnúť, a pokiaľ sa pokúšam vzdorovať týmto modelom a vymazať stereotypy a hanby, ja som príliš súčasťou a ja som nimi neustále obmedzovaná. Preto sa cítim zbabelec. A písanie tu je môj súkromný spôsob, ako sa pokúsiť uvoľniť moje obmedzenia.

Jedna vec, ktorá ma neustále trápi, je spoločensky akceptované množstvo ženskosti, ktoré môže mať človek, a množstvo mužskosti, ktoré sú ženám tolerované. Ženy, ktoré sú „mužnejšie“, ale zachovávajú si svoj podiel na ženskosti, sa považujú za veľké a progresívne a vo všetkých ohľadoch je to skutočne dobrá vec, jediné je, že inverzia nie je tak dobre považovaná. Ženský muž je slabý muž, tlačenec a „mačička“, ktorý nestojí za veľký dar života (známy tiež ako „penis“), a ja sa cítim neustále šikanovaný, aj keď si ho ľudia neuvedomujú , keď o mne urobia očividne nevinné poznámky, tlak na mužný človek je ohromujúci. A (mužská) gay komunita nie je výnimkou z tohto šikanovania. Väčšina homosexuálov má obrovský strach z toho, že sú emigrovaní za to, že sú homosexuáli, a tak sa učia nenávidieť viac ženských mužov, najmä ak sú to okúzľujúci homosexuáli so stereotypom v 90. rokoch. A chápem, že homosexuáli nechcú byť stereotypní a je to urážlivé, ale nenávisť, ktorá k tomuto človeku narástla, je rovnako zlá ako samotný stereotyp. Správa tu nie je súdiť, nenávidieť a tolerovať. Pohodlie, ktoré v súčasnosti homosexuáli majú (a vďaka bohu za toto pohodlie), ich trochu predurčilo na určité typy ľudí.



Takže je to niečo, čo som celý život zápasil, a to aj za smiešne drobné veci, ako napríklad sadnúť si, keď som čúrať. Sedel som na záchode dobre, predtým ako som si uvedomil, že mám iné, desivejšie skrinky. Je pre mňa nekonečne pohodlnejšie sedieť, ale vždy ma straší hanba robiť to, aj keď je to tá najnevinnejšia a nezmyselná vec v celom vesmíre. Je to len otázka pohodlia.

Som tiež muž, ktorý má rád módu. Sledujem značky a ľudí, zaujímam sa o umenie výroby odevov, o estetiku, o moc obrazu, v kontexte nosenia ľudskou bytosťou. Každý si však bude okamžite myslieť, že som gay, a že mám rád módu, pretože som gay. To je taký frustrujúci predpoklad. Aj keď ma skutočne priťahujú muži, móda s tým nemá nič spoločné a kvôli tomu sa bojím otvorene hovoriť o móde. Lajkovaná móda zneplatňuje môj účel ako muža. Teraz viem, že je to trochu extrémny a tvrdý pohľad na úsudok, ktorý ľudia zo mňa v skutočnosti robia, ale niekedy sa takto cítim, aj keď to nie je všeobecne úmyselné.

Čo ma privádza k ešte väčšiemu a omnoho namáhavejšiemu predmetu pre mňa: priamo zakázaný muž, oblasti ženstva. Vyzerám menej ako človek. Vidíte, cítim sa pohodlne, ako som, a skutočne sa za to cítim požehnaný, pretože viem, že existuje veľa ľudí, ktorí o nich nemôžu povedať to isté. To však neznamená, že mám pocit, že patrím do tej rodovej binárnej pevnosti. Úprimne neviem, kam patrím, a možno o tom napíšem neskôr. Ale možno by som sa rád trochu cítil ako žena, trochu androgyny. Možno by som chcel maľovať oči, nechty alebo pery, chcem nosiť podpätky. Ale toto, dokonca s väčšinou mojich najbližších kamarátov, nikdy som si nemohol priznať, že sa mi to páčilo, a pravdepodobne by som to urobil len vtedy, ak by to bolo v kontexte vtipu, ako som to urobil predtým. Ani s prísahou nesúdenia som to nedokázal, a to preto, že som bol takým spôsobom naformátovaný spoločnosťou. Toľko som dosiahol, keď som objal to, kým som, ale stále sú veci, ktoré mi pripadajú, akoby som ich nikdy neprekonal.